75 ročné hrdinstvo nevinných obetí!
75 rokov minulo od tej krutej, osudovej nedele, 19. novembra 1944. Nemecké trestné komando obkľúčilo obec, z hmlistého rána sa ako prízrak vynárali čierne postavy hrdlorezov. Boli smelí – bolo ich veľa, boli ozbrojení a nebáli sa partizánskych hliadok, ktoré by prekazili ich kruté plány. Dedina už bola bezbranná. Partizáni sa v tom čase sťahovali do Košaroviec, kde zaznel rozkaz na prechod k Habure, prebiť sa k Červenej armáde. Len nemnohým sa podarilo ujsť pred pohromou, hmla ich skryla pred hrdlorezmi i ich guľkami. Ostatní, ktorí to nestihli boli vyhnaní z domov a sústredení uprostred dediny. Chlapi i chlapci nad 15 rokov boli oddelení a informovaní: „Idete na opevňovacie práce, zoberte si teplé oblečenie a stravu na dva dni.“ Po krátkom pochode, „Pod pereliskom“ bola nariadená zástavka. A vtom to prišlo. Dva guľomety zamierili na skupinku a veliteľ prečítal rozkaz: „Za pomoc partizánom ste odsúdení na smrť! Ortieľ bude vykonaný ihneď“. Márne boli náreky, nepomohli protesty „my nie sme z Tokajíka, my sme evakuanti“, obhajoba nebola možná. Guľomety začali pľuvať olovenú smrť. 34 chlapov i ešte chlapcov kleslo k zemi. Tí čo sa ešte hýbali, dostali „ranu istoty“, guľku z pištole do hlavy. Dvaja však „vybabrali aj so zubatou s kosou“. Ranení nestratili rozum ani duchaprítomnosť. Dlho po odchode trestného komanda ležali nepohnute, kým nemali istotu, že už nehrozí nebezpečenstvo. „Teplé oblečenie a zásoby mŕtvych“ im dovolili prežiť niekoľko dní, kým ich nenašli Sovietski vojaci a nedopravili do nemocnice. Michal Medvedz a Andrej Stropkovský tak mohli podať očité svedectvo o tragédii a neľudskosti fašizmu. Rodiny, vyhnané zo zapálenej obce dlho nevedeli o osude svojich blízkych. Nemali sa kam vrátiť a tak sa až po týždňoch dozvedeli čo sa stalo. Deti a ženy ostali bez pomoci, nebolo sily ani ochotných rúk na rekonštrukciu obce. Žili v zhorenisku, u príbuzných, chodili po žobraní v blízkom i vzdialenejšom okolí. Všetci, mŕtvi aj živí boli obeťami fašizmu. Rany preboleli, za socializmu vyrástli nové domy, kostol akoby zázrakom odolal ohňu, čím obec celkom nezanikla, ale už nikdy nedosiahla úroveň spred tragédie. Nápad, postaviť popraveným pamätník a múzeum tragédie nepripustil zánik Tokajíka. Na obecnom cintoríne vyrástol pomník od autora-krajana Fraňa Gibalu „Návrat do vypálenej obce“ aj nový cintorín. Tokajík postupne ožíval. Na poliach zahučali traktory a poľnohospodárske stroje z JRD Tokajík z Nižnej Oľšavy, pasienky ožili stádami dobytka, okolité lesy hubármi. Najmenej raz do roka, vo výročný deň tragédie ožil Tokajík detským džavotom. Iskričky skladali svoj prvý sľub svojej vlasti: Sľub iskier:
Domovina moja krásna,
sľubujem ti v tento deň,
že ja, tvoja iskra jasná,
tebe k sláve vyrastiem.
Časom sa dedina rozrastala, vyrástlo nové múzeum, začali prichádzať návštevníci nielen vo výročný deň, ale počas celého roka. Na mieste tragédie vyrástli stromy, ohrada aj pamätníček s dvojjazyčným nápisom, ozdobený červenou hviezdou.
Zrazu všetko zmŕtvelo, kamsi zmizlo, práve v tých novembrových dňoch. Zmĺkol džavot detí – iskričiek, polia osireli, stroje zhrdzaveli, statok pokapal. Nebol kto položiť kytičku kvetov či zapáliť sviečku k pamätníku, z pamätníčka ktorýsi horlivý „demokrat“ odtrhol hviezdu. Len symbol kresťanskej lásky – kríž tam už nedal. (Búrať áno, budovať nie!) Kľúče od múzea sa stratili, a postupne zmizli aj exponáty. V prvých rokoch sme položili kytičku a zapálili sviečku dvaja. Nebolo ani domácich, ktorí by si spomenuli na svojich blízkych – rodákov. Neskôr nás už bolo viac, antifašistov – komunistov, ktorí nezabúdali na hrôzy fašizmu ani na jeho obete. Len domácich akosi nebolo. A tak vznikol nápad – oslovme kňaza, či nie je ochotný „obetovať“ pobožnosť za zavraždených. Kňaz súhlasil. Najprv len pri pamätníku, neskôr už bola zádušná omša v kostole a pobožnosť na pamätníku. Veriacich, spolu so starostom Jurajom Medvedzom pribúdalo. Tokajík už nebol vymierajúcou dedinou, stával sa „pútnickým miestom“. Ľudia si začínali uvedomovať svoju históriu aj svoje obete, svoje poslanie. Starostka Jana Medvecová oslovila múzeum SNP, ktoré prevzalo do správy budovu Múzea a vykonalo jeho rekonštrukciu. Po zapojení Armády SR sa spomienkové stretnutia stali široko známe a každoročne sa zvyšuje počet účastníkov. Tak tomu bolo aj teraz, pri 75. výročí Tokajíckej tragédie. Nielen oficiálni hostia z Lidíc, Ostrého Grúňa, z Lubiny, alebo zástupcovia MO, štátnej a verejnej správy, Klubu generálov, Slovenského zväzu vojakov, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov nielen zo Stropkova a Svidníka, ale aj z Medzilaboriec, Starej Ľubovne, Trebišova, Michaloviec a Prešova aj radových občanov z mnohých kútov Slovenska, zaplnili priestranstvo okolo múzea a pamätníka. Prišli mnohí, ani sa všetkých nedalo identifikovať. Prišli si uctiť pamiatku zavraždených nevinných hrdinov z Tokajíka, z Tisinca, z Vyšného Orlíka, z Čertižného a zo Stropkova. A hlavne prišli povedať „Nie!“ fašizmu. Nielen tomu spred 75 rokov, ale aj tomu novému, ktorý znovu dvíha hlavu a chcel by zas uchopiť moc za peniaze bohatých ovládnuť svet. Mocní tohto sveta slovami odsudzujú neofašizmus, ale robia všetko preto, aby sa mu darilo. V EÚ stavajú na roveň Wermacht a Červenú armádu, za „vyvolávateľov“ II. svetovej vojny vyhlasujú Nemecko a Sovietsky zväz, búrajú pamätníky osloboditeľom – červenoarmejcom, stavajú pomníky príslušníkom wafen SS. Naši bratia Česi chcú zbúrať sochu osloboditeľa, maršála Koneva a postaviť pamätník vlasovcom. Ľudia, počúvajme kto čo hovorí, ako to hovorí a najmä, ako klame. Slovami odsudzujú fašizmus a v skutočnosti mu stavajú pomníky. Predpokladajú, že za 75 rokov sme zabudli, tí čo bojovali, poväčšine už nežijú a tí čo žili, boli ešte deti, preto nepamätajú na hrôzy fašizmu. Tí, čo ešte pamätáte, rozprávajte, tí čo ste ešte nežili, počúvajte a pamätajte si. Lebo oni, tí mŕtvi, svojou smrťou tiež prispeli k jeho porážke. Aj po 75 rokoch však platí Fučíkovo: „Ľudia bdejte!“
Ing. Ján Uhrík
člen ÚR SZPB