Silvia Keselicová ml. sa venuje reštaurátorstvu

„Je to úžasný pocit, keď pod mojimi rukami môže znova ožiť niečo tak krásne a zároveň umelecko – historicky hodnotné.“

Stropkovčanka Silvia Keselicová mala k umeniu vždy blízko. Aj z tohto dôvodu nastúpila na Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Dnes si plní svoj sen štúdium na Fakulte reštaurovania Univerzity Pardubice, ktorá má sídlo v Litomyšli. V odbore reštaurovanie a konzervovanie nástennej maľby a sgrafita sa doslova našla. Viac nám však prezradila samotná Silvia. „Spomínam si, ako som najprv počas strednej školy začala študovať v odbore propagačná grafika. Neskôr som však pochopila, že to asi nebude to pravé orechové. V tej dobe ma zaujal jeden odbor, v ktorom študovali moji priatelia. Išlo o konzervátorstvo a reštaurátorstvo – maliarske techniky. Páčilo sa mi na ňom najmä to, že sa zameriaval na manuálnu prácu, pôvodné techniky a jeho súčasťou je aj história, ktorá mi je taktiež blízka a tak som sa rozhodla na tento odbor prestúpiť,“ priblížila v úvode a dodala, že nie je veľmi kreatívny typ a preto sa ukázalo, že práve spomínané štúdium reštaurovania je pre ňu tá zlatá stredná cesta. „Pri tomto odbore sa stretávam s technikou procesu výstavby maliarskych diel. Mám lepší nadhľad, čo sa týka výstavby a jednotlivých vrstiev na maliarskych dielach. No a o to lepšie sa mi potom maľuje. Táto práca je pre mňa zároveň relaxom. Taktiež reštaurovanie v sebe zahŕňa mnoho činností a zložiek, ktoré má bavia, ako sú napríklad práca v teréne, na lešení, história či umenie.“ Zaujímalo nás, ako prebieha štúdium na spomínanej vysokej škole. Mladá talentovaná Stropkovčanka prezradila, že táto škola má veľmi individuálny spôsob vzdelávania napríklad v tom, že predmety nie sú voliteľné, ako to väčšinou na vysokých školách býva. Kvôli praxi tu nie je ani možnosť externého štúdia. V rámci výuky si študenti prechádzajú predmetmi, ktoré ich postupne pripravujú na prax – od technológie, chémie, latinčiny, anatómie, až po prácu vo photoshope, indesigne a s profesionálnym fotoaparátom. „Všetky tieto teoretické súbory sú harmonicky prepojené s praxou, ktorá prebieha pod dozorom vyštudovaného reštaurátora. Ten študentom predáva svoje skúsenosti. Na tejto škole je vynikajúce to, že prax prebieha priamo v teréne a nie na školských stenách v ateliéri. Študent sa snaží urobiť svoje prácu čo najlepšie a šetrne k pamiatke a ľahko si tak predstaví, ako bude jeho práca vyzerať po škole a čo k tomu bude potrebovať,“ dodala. Laik si asi nedokáže presne predstaviť, ako taký proces reštaurovania prebieha. Silvia nám prezradila, že každé dielo, ku ktorému je pozvaný reštaurátor, má svoj špecifický problém. A v tom prípade sa aj líšia následné kroky a koncepcia zásahu. „V priebehu štúdia som sa stretla s postupom, kedy reštaurátorskému zásahu predchádzal prieskum. V tomto prípade sondážny, vďaka ktorému sme zistili postupnosť vrstiev a mohli sme sa v nich tak orientovať a začať s odkrývaním na originálnu maľbu. Tento prieskum nám zároveň umožnil určiť hodnotu diela. Odkrytím na originálnu maľbu začína proces konzervácie a konsolidácie, to znamená, podporiť pôvodnú kvalitu a štruktúru diela, aby nestratilo pôvodný stav a to podľa pôvodnej technológie, v akej dielo vzniklo. Ide o hĺbkový zákrok, takže to, čo po celkovom reštaurátorskom zákroku nie je vidno. To znamená injektovanie, tmelenie, konsolidovanie omietky, spevňovanie originálnej maľby a iné. Po týchto jednotlivých úkonoch môže reštaurátor pristúpiť k poslednému kroku a tým je retuš. Na tú sú rovnako, ako pri ostatných úkonoch, použité rovnaké materiály, aké boli použité pôvodne. Samozrejme, všetky jednotlivé kroky a najmä ten posledný (ktorý bude najviac prezentovaný) sú vykonané po kozultácii s jednotlivými orgánmi národného pamiatkového ústavu a historikom. Keďže každý krok zásahu musí byť zdokumentovaný fotograficky aj písomne, patrí k tejto práci aj spracovanie rozsiahlej dokumentácie. Pri gotických dielach sa zameriavame najmä na zachovanie pôvodného materiálu, zatiaľ čo pri dielach z 19. storočia ide viac o výtvarný prejav.“  Silvia netajila, že pri odkrývaní pôvodných diel, ktoré niekto nevidel aj 400 rokov, sa neraz cíti ako lekár, ktorý svojím zásahom umožní pôvodnej maľbe, ktorá ma historickú hodnotu, znova dýchať a byť po toľkých rokov prezentovaná.  „Je to úžasný pocit, keď pod mojimi rukami môže znova ožiť niečo tak krásne a zároveň umelecko – historicky hodnotné.“ Silvia je doposiaľ najviac hrdá na maľbu, ktorú vytvorila v rámci štúdia na strednej škole. Išlo o olejomaľbu na plátne v štýle barokového realistického zátišia s motívom Vanitas vanitatum (zátišia s týmto motívom symbolizujú pominuteľnosť, smrť. Toto zátišie obsahuje lebku, knihu, presýpanie hodiny, kocky, sviečku, ktorá vyhasína a podobne). „Práve toto zátišie bolo pred niekoľkými rokmi vystavené v Paríži a v Ríme. Som na to hrdá, pretože, keď som ho maľovala, mala som sedemnásť rokov,“ vysvetlila. Jej snom a zároveň plánom do budúcna je rozšíriť svoje zručnosti  i o odbor zameraný na reštaurovanie drevenej plastiky a predmetov z dreva, ktoré majú historickú hodnotu a sú starožitnosťami, napríklad slovanské svadobné truhlice, historický nábytok a podobne. „Aj keď s reštaurovaním drevených plastík už mám nejaké skúsenosti, keďže som po skončení strednej školy rok pracovala v levočských reštaurátorských ateliéroch a tak isto sme sa dreveným plastikám venovali aj počas stredoškolského štúdia. Mojím plánom je urobiť si nejaký kurz. Zatiaľ sa však venujem škole a tak je mojím najväčším najbližším snom ukončiť túto vysokú školu, aby som bola reštaurátor s licenciou, čo je pre mňa a pre túto profesiu veľmi dôležité. Po štúdiu by som sa chcela venovať reštaurovaniu nástenných malieb na východe Slovenska a tak chrániť naše kultúrne dedičstvo, pretože sa tu nachádzajú krásne pamiatky, o ktorých mnoho ľudí ani netuší.  A čo sa týka drevenej plastiky, tak v budúcnosti by som sa potešila nejakému ateliériku, či už doma alebo tam, kde sa budem nachádzať, reštaurovať a obnovovať starožitnosti a historické predmety z dreva. Myslím, že východ je na tieto predmety v celku bohatý, keďže to patrí ku kultúre,“ uzavrela s úsmevom.

Petra Kapová