Ján Zeleňák si plní svoj sen ako plastický chirurg

„Pri detských operáciách je citeľný tlak zo strany rodičov“

Stropkovčan Ján Zeleňák pôsobí ako chirurg na oddelení plastickej a estetickej chirurgie v Univerzitnej nemocnici v Martine. Už počas stredoškolského štúdia ho zaujímali predmety ako biológia, chémia, fyzika a matematika. Na lekársku fakultu v Košiciach nastupoval s jasným cieľom – stať sa chirurgom. Tento odborník nám okrem iného prezradil aj to, ako prebiehal jeho doteraz najťažší prípad.

Aká bola Vaša cesta k plastickej chirurgii?

Počas môjho vysokoškolského štúdia bol pomerne veľký záujem o chirurgické odbory v porovnaní s dneškom a takmer každý tretí spolužiak chcel po skončení robiť chirurgiu. V tej dobe boli vysielané v televízii rôzne seriály z lekárskeho prostredia a väčšinou to boli chirurgické odbory, kde lekári zachraňovali životy heroickými výkonmi. Takže okrem nemocnice na okraji mesta s primárom Sovom to bolo konečne niečo nové. So zatajeným dychom som sledoval a obdivoval chirurgov, ako sa vedia v momente rozhodnúť a niekoľko hodín koncentrovať na svoju prácu, ktorá je často sťažená neočakávanými komplikáciami . Chirurgia je odbor, kde sú nevyhnutné nielen vedomosti, ale aj manuálna zručnosť a veľakrát človek vidí takmer ihneď výsledok svojej práce, čo mi veľmi imponovalo. Po skončení fakulty som dostal možnosť pracovať na oddelení všeobecnej a úrazovej chirurgie vo Vranove nad Topľou pod vedením primára Hliváka a niekoľko mesiacov na kardiochirurgickej klinike v Košiciach. Po úspešnej atestácii z chirurgie som začal pôsobiť na oddelení plastickej a estetickej chirurgie v Univerzitnej nemocnici v Martine.

Máte lekárov aj v rodine?

Môj otec je strojný inžinier a mama zdravotná sestra, takže o dedení lekárskeho povolania v rodine by bolo asi ťažko uvažovať.  Najmladšia sestra je taktiež lekárka v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej a niektorí moji pacienti pokračujú v liečbe na jej pracovisku.

Čo všetko v rámci plastickej chirurgie riešite?

Mnoho ľudí si myslí, že plastická chirurgia zastrešuje len skrášľovacie výkony, pretože práve s nimi sa najčastejšie stretnú vo filmoch, seriáloch a celkovo v médiách. Ale nie je tomu tak. Plastická chirurgia sa zaoberá aj chirurgiou ruky, či je to liečba vrodených vád, rôznych poranení ruky, od ľahkých až po ťažké vyžadujúce replantáciu. Ďalej je to liečba popálenín, vrodených rázštepových vád a syndrómov, zhubných a nezhubných tumorov mäkkých tkanív a rekonštrukčné zákroky po rozsiahlych operáciach v spolupráci s inými odbormi ako stomatochirurgia, neurochirurgia, traumatológia, ORL, chirurgia a inými. Okrem toho taktiež na našom pracovisku prebieha výučba študentov medicíny, našich ako aj zahraničných, poväčšine z Nórska.

Aký bol doteraz Váš najťažší prípad, ktorý ste riešili?

Myslím že to bol mladý chalan poľovník, ktorý si pre nešťastnú lásku chcel vziať život brokovnicou, došlo ale k amputácii časti tváre a to brady, pier, nosa a časti očnice. Robili sme viacetapovú rekonštrukciu tváre v spolupráci s Technickou univerzitou v Košiciach, kde sme využili služby ich 3D tlačiarne, ktorá nám na základe CT nálezu vytlačila chýbajúci skelet brady, ten sme nakoniec implantovali a mäkké tkanivá vrátane nosa sme rekonštruovali z jeho vlastných tkanív s využitím chrupavky ucha a kože z čela a krku. O rok na to sa oženil a narodil sa mu syn. Za ťažké prípady považujem stále vrodené vady u detí a ťažké stratové poranenia či už končatín po výbuchu delobuchov hlavne na Silvestra alebo napadnutí zvieratami, či už psami alebo medveďmi, ktorých v Turci máme neúrekom.

Aký je rozdiel pri plastických operáciách u detí a dospelých?

Asi v tom že dieťa si svoj handycap bude niesť celý život, čo často ovplyvní výber či už životného partnera, povolania a mnoho iných vecí. Ale oproti dospelým majú neuveriteľne dobrú adaptačnú schopnosť, fyzickú ako aj mentálnu a vedia svoj nedostatok vykorigovať iným spôsobom a slušne rozrehabilitovať. Plastická chirurgia môže tieto vrodené alebo získané (poúrazové) stavy liečiť, či už úplne alebo čiastočne a to nie len, čo sa týka estetickej stránky, ale aj funkčnej. Mnoho výkonov vykonávame v miestnom znecitlivení, čo je zase výhodou pri zákrokoch u dospelých, pretože dieťa takýto zákrok v predškolskom veku málokedy ustojí. Ale ak by som mal celkovo hodnotiť zákroky u detí a u dospelých, tak u deti je to náročnejšie aj vzhľadom k veľkosti anatomických štruktúr, preto neraz využívame operačné lupy k zväčšeniu operačného poľa a taktiež kvôli náročnejšej pooperačnej liečbe, čo sa týka rehabilitácie, nosenia dlahy, preväzov a podobne.

Vnímate to aj Vy inak po psychickej stránke?

Určite áno. Je tu aj citeľný tlak zo strany rodičov, ktorí do vás vložia dôveru a čakajú niekedy aj nemožné alebo zázrak. Raz pri devastačnom poranení pršteka asi u dvojročného dieťaťa sa matka ponúkla darovať svoj prst, aby sme ho jej odobrali a dieťaťu replantovali. Ďalej sa niekedy stretávame aj určitou snahou nájsť vinníka nešťastia, alebo neuspokojivého výsledku, ale stále musí každému zákroku predchádzať informovanie o tom, aký operačný postup a riešenie navrhujete, aké sú iné možnosti, komplikácie a čo možno očakávať.

Musíte sa do určitej miery pri svojej práci stať aj psychológom?

Áno, lekár musí byť stále psychológom, najmä čo sa týka onkologických pacientov, závažnejších ochorení, poúrazových stavoch a ako som spomenul vyššie pri detských pacientoch. Tam, kde nestačíme my, nastupuje psychológ alebo psychiater, ktorý buď pacienta pripraví na zákrok alebo sa zvolí iný liečebný postup. Sú popísané prípady, kedy po úspešnej replantácii alebo transplantácii končatiny, sa po určitom čase pacient dožadoval jej chirurgického odstránenia, pretože ju nemohol po psychickej stránke akceptovať.

Stalo sa Vám niekedy, že ste odmietli urobiť nejaký plastický zákrok?

Ale áno, občas sa to stane. Ide najmä o estetické zákroky. Keďže sme koncová nemocnica a máme pomerne veľký spád (od Liptova po Považie) a častokrát u nás končia pacienti aj z iných kútov Slovenska alebo zo zahraničia a predtým, ako prídu k nám, skúšajú svoj problém riešiť aj na iných pracoviskách. A pokiaľ sú ich predstavy nerealizovateľné, stane sa že takého pacienta neoperujem.

Z akých dôvodov zvyknete pacientov odmietnuť?

Vedú k tomu rôzne dôvody a líšia sa u jednotlivých pacientov. Najmä vtedy, ako som už spomenul, ak sú nereálne očakávania pacienta a ak viem, že operácia určite neprinesie želateľný benefit. Z chirurgických odborov u nás končí najväčší počet pacientov s latentnými formami alebo nediagnostikovanými poruchami správania a osobnosti, keď sú často nespokojní s takými drobnosťami, ktoré by si bežne človek nevšimol a vtedy sa snažíme týchto pacientov odselektovať, pretože tým skutočne nedokážeme pomôcť chirurgickým zákrokom a takmer so stopercentnou istotou budú nespokojní s vašou prácou, aj keby bol výsledok naozaj pekný a zvyknú sa dožadovať korekcií alebo nastupujú sťažnosti a súdne spory. Preto je v USA najviac súdnych žalôb na plastických chirurgov, a pomaly to prichádza aj k nám. Zúčastňujem sa kongresov aj v Prahe, kde jednou z pravidelných tém docenta Mešťáka je práve táto problematika, ako takého pacienta odlíšiť a aký postup je vhodné zvoliť ďalej.

Odmietli ste už pacienta nie z medicínskeho, ale estetického hľadiska?

Stáva sa, že pacienta odmietnem operovať aj z estetického hľadiska, keď si niektorí myslia, že daný zákrok nenesie riziko žiadnych komplikácií alebo nebudú mať ani najmenšiu jazvu. Z medicínskeho hľadiska je to vtedy, ak nesúhlasia ani s jedným navrhovaným postupom. Ako príklad uvediem operáciu rozsiahlejšieho tumoru na tvári a ak daný defekt nesúhlasia prekryť ani miestnym lalokom, ani kožným transplantátom z iného miesta tela, pretože má inú textúru a hrúbku kože. Posledné slovo má stále pacient a ja sa mu snažím ponúknuť všetky dostupné možnosti plastickej chirurgie na našom pracovisku.

Preto sa snažíme už pred zákrokom pacienta informovať o hojení, možných komplikáciách, ako napríklad vzniku keloidných (hypertrofických) jaziev. Hojenie jazvy a jej formovanie trvá aj 18 mesiacov. Je potrebné dodržať určité zásady starostlivosti o formujúcu sa jazvu.

Predpokladám, že často riešite aj silikónové implantáty.

Áno. Ide asi o najčastejšie vykonávaný estetický zákrok na našom pracovisku. Potom sú to aj mastopexie (tzv. pozdvihnutie) poprsia, a to v kombinácii s vložením implantátov alebo bez nich.

Túžia po nich viac ženy alebo ich partneri?

V prvom rade by pre takýto zákrok mala byť rozhodnutá sama žena. Ale častokrát sa stretávame so situáciou, kedy je tam evidentný aj tlak zo strany partnera. Preto niekedy pred samotnou operáciou žena absolvuje niekoľko konzultácii a má stále dostatočný čas sa rozhodnúť pre samotný zákrok, voľbu tvaru a veľkosti implantátov, pretože jej to značne ovplyvní život.

A čo prípady, keď ženy prišli o prsník kvôli rakovine?

Práve tu dokáže plastická chirurgia ponúknuť pomoc a prinavrátiť žene jej ženskosť a sebavedomie. Pacientky sú o týchto možnostiach aj pomerne málo informované. Záleží od samotného zákroku, ktorý bol prevedený a podľa toho dokážeme zvoliť rekonštrukčný zákrok. Ak začneme od najmenej komplikovaného, tak v prípade straty menšieho množstva tkaniva ponúka plastická chirurgia lipografting. Sukčnou kanylou odsajeme tuk z brušnej steny a po centrifugácii ho prenesieme do prsníka, čo vyžaduje aj niekoľko sedení. Ďalej sú to subkutánne mastektómie (zákrok ktorý podstúpila aj Angelina Jolie), ktoré vykonávame v spolupráci s gynekologickou klinikou. Pri ňom sa odstráni celé tkanivo mliečnej žľazy (pri BRCA pozitivite) alebo aj s tumorom a nasleduje okamžitá rekonštrukcia implantátmi. Pri pooperačných stavoch, kde už chýba celý prsník, dokážeme nový vytvoriť svalovo-kožným lalokom z chrbta, ako aj z brušnej steny, takže pacientka má súčasne urobenú abdominoplastiku a vytvorený nový prsník. Posledné menované sú už náročnejšie výkony trvajúce niekoľko hodín.

Majú plastickí chirurgovia niečo ako vlastné portfólio svojej práce, aby klient vedel, čo môže očakávať?

Áno, asi ako v každom inom odbore si lekár vyberie oblasť, ktorej sa chce venovať. Sú plastickí chirurgovia, ktorí sa venujú výlučne estetike (poväčšine súkromné pracoviská), ďalší rekonštrukčným zákrokom alebo dnes transgenderovým zákrokom.

Mali ste niekedy chvíle, keď ste si povedali, že by ste radšej vykonávali nejakú inú profesiu?

No…. sú aj horšie dni, kedy si človek pohromží alebo, ako v každom povolaní, ak sa cíti byť trochu vyhorený či unavený. Ale nebolo to nikdy v takej miere, kedy by som ľutoval to, čo robím a vymenil za iné povolanie. Je naozaj neopakovateľný pocit, ak od vás odchádza spokojný pacient a poďakuje za vašu starostlivosť a to sú tie pozitíva, ktoré ďaleko prevážia tie horšie dni a posúvajú vás ďalej. A v neposlednom rade sme v práci pod vedením primára Dr. Homolu skvelý kolektív a v súčasnosti zavádzame ďalšie operačné zákroky.

Čo by ste odporúčili mladým ľuďom, ktorí túžia po takomto povolaní?

Asi vytrvalosť a odhodlanosť. Aby sa nevzdávali v prípade, že niekedy táto práca úplne nenaplní ich očakávania a hlavne, ak sa niekedy nestretnú s dostatočným zadosťučinením, či už zo strany pacienta alebo okolia. Je to beh na dlhú trať, ktorý vyžaduje stovky hodín štúdia počas vysokej školy a potom prakticky celoživotne, aby lekár udržal krok s progresívne sa vyvíjajúcimi novými diagnostickými metódami a operačnými postupmi, ktoré idú ruka v ruke s rozvojom vedy a technických poznatkov. Potom je to samotný nácvik operačných výkonov aj mimo operačnú sálu. Je potrebné sa zúčastňovať workshopov. Neraz v zahraničí, kde si človek môže či už v pitevni alebo v experimentálnych podmienkach vyskúšať prevedenie niektorej časti operačného zákroku. V minulosti sme si s kamarátom takéto podmienky vytvorili v garáži, kde sme na experimente mohli trénovať šitie malých ciev pod mikroskopom. Naozaj táto práca musí človeka baviť a napĺňať, aby v nej vytrval a nevzdal to.

-pk-