Michal Sivák učil v škôlke na Luníku IX, dnes tu učí deviatakov a dospelých

„Keď mi občas nerozumejú, vysvetlím im to v rómskom jazyku“

Michal Sivák je študentom Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove v odbore predškolská a elementárna pedagogika. Popri tom učí deviatakov a dospelých na Luníku IX predmety slovenský jazyk a matematika. K dospelákom v škole patria tí, ktorí si dokončujú základné vzdelanie. Úlohou Miša a jeho kolegov je pripraviť týchto ľudí na kvalitný vstup na strednú školu, ktorú si sami vyberú. Čo táto práca obnáša a aké zážitky vďaka nej má, nám prezradil sám Mišo. „Učím tam dvakrát do týždňa. Naše hodiny prebiehajú úplne bežne, ako aj iné vyučovania iných pedagógov v klasických školách. No v niečom sme iní. Komunikujeme v slovenskom, ale aj v rómskom jazyku. Keď píšeme test zo slovenského jazyka, zadanie úlohy majú v rómskom jazyku a vypracovať to musia v slovenskom , keďže ide o hodinu slovenčiny. Matematika je na tej istej báze. Kladiem dôraz na slovenský jazyk. Mám to rozdelené tak, že 75 % jazyka je slovenský a 25 % je rómsky.  Ak mi  sem tam nerozumejú, vysvetlím im to v rómskom. Je to jednoduchšie a oveľa prospešnejšie. Myslím si, že ak iné menšiny, ako napríklad maďarská, môže písať test vo svojom jazyku, my môžeme tiež. Je to niečo nové, s čím som začal až v októbri. Mládež si u mňa zbiera aj body. Za férový prístup a kvalitné výsledky získa stále nejaký benefit. Už dvakrát som bol s nimi v Bratislave. Prvýkrát som sa trošku posnažil ja. Zohnal som 300 eur a urobil som im výlet. Za dva dni sme videli toľko, ako nikdy. Bolo to pre nich niečo úžasné. Bratislavu videli len na mape. Každý o nej len sníval. Pokúsil som sa im tento sen splniť. Samozrejme, že všetci nešli. Len tí, ktorí si to zaslúžili.  Na prvom výlete ich bolo osem. Bol to pre nich nezabudnuteľný zážitok, ktorý si určite vynoria, keď budú starší. Ani si neviete predstaviť, ako sa tvárili, keď sme vystúpili z vlaku a šli do električky, aby sme sa ubytovali. Všetci nahlas kričali „ Bratislavaaaaa“ a ľudia sa len otáčali. Nechal som ich v eufórií, pretože bola pravá a nie falšovaná. Úprimne sa tešili. Druhý náš výlet do Bratislavy bol na pozvanie od pána prezideta Slovenskej republiky.  Tohto výletu sa mohli zúčastniť len štyria. Pretože len oni vykázali dobré výsledky.  Prezident  Andrej Kiska nás pozval k sebe do paláca, ako vzácnu delegáciu, kde sa mi poďakoval a pochválil mládež. Rozprávali sme sa o vzdelávaní Rómov na Slovensku a pýtal sa, ako si predstavujem  vzdelávanie Rómov do budúcna. Chcel počuť, aké efektívne riešenie existuje. Zhodli sme sa na tom, že tento rómsky problém potrebuje ľudí z terénu a nie ľudí, ktorí o tom nič nevedia, hoc o tom píšu v rôznych vedeckých periodikách alebo knihách.   Naša cesta potom smerovala do NRSR, kde nás  už poznali, keďže sme na prvom výlete boli i tam. Potom sme navštívili pána Adama Sterlinga, veľvyslanca pre Spojené štáty americké,“ priblížil Mišo.  Mladého Stropkovčana táto práca  veľmi napĺňa. Vidí v nej zmysel i pokroky. „Pamätám si, keď som v septembri nastúpil. Každý sa ma bál. Mal som pocit, že na nich pôsobím  veľmi direktívne. Ukázal som im, že som pre nich učiteľ, ale aj kamarát. Je to veľmi dôležité, pretože dôveru si človek hneď nevybuduje. Je to zložitý proces. Dôverujem im, viem, že ma neokradnú, že mi neublížia a že neurobia nič iné, o čom neviem.“  Na druhej strane ako veľký problém vníma hygienické návyky, na ktoré si veľmi ťažko zvykal. Nie všetci Rómovia, ktorým sa venuje, sú naučení robiť to, čo väčšina ľudí. Je to mládež, ktorá sa veľmi potí (sú v puberte). „Niekedy cítim rôzne pachy, ktoré určite nie sú príjemné. Učím ich to eliminovať a ukazujem im rôzne veci nepriamo, aby sa to nejako naučili. Teraz to už vnímam lepšie,“ netajil. Mišo donedávna pôsobil aj ako učiteľ v materskej škole, ktorú tvorili dve triedy. Na starosti mal predškolákov, ktorých pripravoval do prvého ročníka. Ako sám povedal, bola to ťažká práca. Bola to škôlka nachádzajúca sa priamo na sídilisku. Boli v nej deti z nelegálnej osady Mašličkovo, ktoré čelili rôznym problémom. S kolegyňou mal občas pocit, že sme deti nielen vzdelávali, no aj vychovávali.  V celej materskej škole boli deti zo sociálne znevýhodneného, málopodnetného prostredia, ktoré neboli vedené k ničomu. „Začal som ich učiť farby, geometrické útvary a počas denných foriem činností som si vyskúšal rôzne vzdelávacie aktivity, ktoré som sa deň pred tým v škole naučil. Rôzne teoretické veci, ktoré som získal, som hneď na druhý deň ráno v materskej škole aplikoval. Získal som spôsobilosť a uvedomil som si, že teória je úplne iná ako prax. Tak sme sa s kolegyňou rozhodli, že systém nastavíme úplne inak. Keďže sme sa mali riadiť štátnym kurikulárnym dokumentom a vyberať si každý deň rôzny výkonový štandard, tak sme si uvedomili, že týmto štýlom sa nepohneme nikam.  Deti som začal učiť to, čo nevedeli. Začali sme s pozdravom, farby, geometrické útvary, ako chytiť farbičku či pero. Nevedeli ani jednu slovenskú pieseň, či napríklad umyť si ruky.  Keď sa deti naučili toto, vtedy sme sa mohli začať riadiť ŠVP. Potom sme zmenili aplikáciu výkonových štandardov. Postupom času sa mi deti otvorili a videl som progres,  na ktorý som musel čakať dosť dlho.“ Nechceli a nevedeli rozprávať.  Začali plynule komunikovať, držať ceruzu, poznávať farby a iné veci, ktoré boli dôležité. To bolo najťažšie obdobie, ktoré bolo pre Miša veľmi náročne a po emocionálnej stránke veľmi silné. Rozhodol sa, že deti budee prezliekať. „Začal som s tým, že každý deň som si vybral jedno dieťa a prezliekol som ho do nových šiat, ktoré som si zabezpečil. Deti sa cítili lepšie a boli aktívnejšie,  či pyšné, že práve ony majú  nové šaty , či nohavice.“  Keď  sa kvôli prípravám na skúšky v škole rozhodol skončiť v tejto práci, odovzdal  nastupujúcej učiteľke hotové deti, ktoré nemali problém chytiť ceruzu a vedeli všetko to, čo vo svojom predškolskom veku mali. „Sú to moje deti, na ktoré nikdy nezabudnem. Mám ich hlboko v srdci a verím,  že aj v dôchodkovom veku si na nich spomeniem a že ony nezabudnú na mňa, pretože to bola veľmi náročná a ťažká práca.“  Mišo v budúcnosti plánuje absolvovať doktorantské štúdium. Plánuje pokračovať v predškolskej edukácii a popri tom mať stále nejakú aktivitu v jednej z osád, kde zmení minimálne jedného človeka, ktoré niečo vštiepi do života.

-pk-